Home About Diary Visitors' book e-Shop How to help Links Contact

True tales

"From theory to practice!"
Liptovský Ján, July 2009
Author: Robin Rigg

I had been taking part in the Alpine-Carpathian International Colloquium on large carnivores that took place in Liptovský Ján. It's not far from there to where we live, so I decided to go home after the final dinner on foot. There was no moon just after one in the morning but I could see enough to follow a track at the forest edge.

As I was going through a narrow channel between trees I suddenly heard a loud munching sound coming from the edge of the field on my left. "That sounds like a bear", I thought, and so it was. It was feeding on the tops of oilseed rape, but as I tried to sneak past it heard me and reacted by heading back towards the forest, coming out onto the track and huffing agitatedly. I had some pepper spray, that I had just presented at the conference, and hunkered down at the side of the track thinking if it didn't see me it might just head off into the forest. No. It came down the track to investigate.

I saw the bear through the gloom when it was less than 20 metres away. It still hadn't seen me, and I decided that whatever was going to happen ought to start now and not when the bear was any closer, so I would have a bit of time to react. I stood up and stepped out from the verge, spray at the ready. The bear scooted off a few metres, puffing even more. I took the chance to back off, then listened again. The bear was still there, snorting. I backed off some more, and this time it seemed the bear was coming back towards me. I kept backing away, then turned to be able to walk a bit quicker, checking over my shoulder. Finally the puffing sound got fainter and after a few more paces I couldn't hear it any more. I made a big detour to get home, where I arrived at 3am, tired and a little shaken but thrilled at my experience.

In the afternoon I went back to investigate the site. I found where the bear had been eating: about 15 metres away from where I had tried to pass. Where I had crouched down at the side of the track I also found fresh bear poo! I guess we both had a fright, but in the end no harm was done.

This experience confirms one of the discussions from the conference, that some crops attract bears to lower-lying areas, bringing them closer to villages. It also shows that being informed and prepared always helps a person to cope with such situations.

"Every meeting is different"
High Tatras, June 2008
Author: Dr. Mária Schenková

Podelím sa s vami o svoj zážitok a vy to použite pre svoj výskum. Bola nedeľa 15.6.2008, po daždi oblačno, miestami mrholí, dobrá viditeľnosť, teplota okolo 9°C. Asi o 12.00 hod. som sa vybrala po zvážnici pod Tromi Studničkami od auta smerom dole na Východnú. Prešla som asi 1 km, pozrela či nerastú nejaké huby, nazbierala pár kvetov a preto, že nebol bohvieaký čas, obrátila som sa domov. Pohybovala som sa v priestore medzi dvoma veľkými rúbaniskami po zvážnici a blizko tiekol potok. Bola tam riedka stará hora s čučoredím a už s bohatým trávnatým porastom.

Bola som skoro na konci zvážnice, keď som uvidela íst oproti mne medveďa. Mohol to byť mladý medveď o niečo väčší a mohutnejší ako veľký pes. Nevidel ma, vzdialenosť mohla byt asi 30m, niekoľkokrát som nahlas zapískala, vôbec nereagoval. Skúsila som nahlas dupať a rozprávať, lebo som netúžila po blízkom stretnutí. Súčasne som si našla asi 50cm vyvýšený kopček, odkiaľ som ho mohla vidieť a on by mohol mať predstavu, že som veľká. Asi to zabralo, lebo už nepokračoval smerom ku mne, ale bol v poraste vedľa zvážnice a očividne sa neponáhľal vziať nohy na chrbát. Stále pravdepodobne nevedel, čo ho vyrušilo…

Začala som mať strach, musí o mne vedieť a musí odísť. Kľudne som začala rozprávať: "Choď pekne domov, odíď macko" (ako keby som tam bola doma ja). Na to zareagoval, bleskurýchle sa postavil na zadné, otáčal sa trupom v rozsahu asi 180° a vetril, ja som ale nebola po vetre, dokonca sa mi zdá, že ma snáď ani nevidel dobre. Toto všetko sa zopakovalo 3-krát, až na tretí raz ma skutočne vzal na vedomie a zrejme aj zaradil, lebo sa otočil a ticho zmizol v poraste.

Po niekoľkých krátkych stretnutiach s medveďmi som si tohto mohla vychutnať. Bol tmavohnedý so zlatohnedým sfarbením na temene hlavy, ušiach, na krku a hrudi. Bol nesmierne pružný, zvedavý a nevyzeral byť naľakaný, nevydal žiaden hlasný zvuk, choval sa maximálne ticho. Našla som tam aj medvedí výkal a staršiu stopu medveďa. Šírka prednej laby 14cm, neviem ale či patrili tomuto medveďovi. Po blízkom a nepríjemnom stretnutí s medveďom v Hradskej hore, sa mi trochu napravilo sebavedomie. Viem však, že každé stretnutie je iné, blízka vzdialenosť, matka s mladými, nemožnost úniku a v konečnom dôsledku vždy rozhoduje reakcia medveďa, lebo je veľmi rýchla. Toto by asi nebolo správne chovanie, keby som stretla medvedicu. Mrzí ma, že som nemala foťák, ale či by som ho bola dokázala odfotiť, to je otázka.

"Banquet at the bear's place"
Poľana, February 2008
Author: Rasťo Dobrovodský

V sobotu 2.2.2008 som sa vybral na lov s kamerou do hlbokých lesov Poľany. Bol som nesmierne šťastný keď som po niekoľkohodinovej ceste autom začul tiché žblnkotanie, čiastočne zamrznutej Hučavy, potoka odvodňujúceho kráter niekdajšej sopky. Náladu mi zlepšilo aj nesmelé štebotanie sýkoriek uhliarok poletujúcich vo vetvách vysokých jelší rastúcich pri potoku. Keď som z auta vyberal potrebné filmárske vybavenie, začul som niekde pod hrebeňom aj ostré krákanie niekoľkých krkavcov.

Po dlhšom čase strávenom v Prahe vždy veľmi intenzívne vnímam prvé minúty splynutia s divočinou. Rýchlo som si na opasok navliekol ochranný spray proti medveďom, na plecia zavesil batoh a brašnu s kamerou, do ľavej ruky som vzal ťažký statív a vykročil čerstvo zasneženou zvážnicou do starej zmiešanej hory.

Kráčal som ticho, často som sa zastavoval a ďalekohľadom som prezeral okolie. Prešiel som k miestu, z ktorého je vidieť priamo do medvedieho brloha vyhrabaného pod koreňmi starej jedle. Z napätím som ďalekohľadom prezeral jeho vchod, no neporušený sneh a popadané vetvi stromov svedčili o tom, že je pravdepodobne prázdny, alebo jeho obyvateľ ešte tuho spí. Presne pred rokom, keď bola tiež slabá zima, v ňom zimovala medvedica s dvoma mláďatami a celú zimu sa túlali v okolí brloha.

Chcel som nájsť a nafilmovať divú mačku, o ktorej viem, že tam pod vyčnievajúcimi balvanmi má svoj brloh. Mačky boli v pohybe o čom svedčilo i množstvo čerstvých stôp. Neďaleko brloha som chcel skúsiť vábiť zajačím vrešťadlom, no keď som zistil, že som si ráno omylom vzal srnčiu vábničku, tak som vábenie zavrhol.

Pokračoval som zvážnicou ďalej a na hrebeni som sa otočil smerom k vysokej skale, z ktorej je pekný výhľad na okolie. Okolie skaly je porastené prastarým jedľovo bukovým lesom, plnom bútľavín, vývratov a mohutných balvanov. Je to pravý medvedí les.

Keď som sa potichu približoval, ozývalo sa od skaly neprestajné krákanie a kvorkanie krkavcov. Neprekvapovalo ma to je to ich rozhľadňa, kde často sedávajú. Aj ostatné zvieratá sa tu cítia bezpečne, pretože majú 360 stupňový kruhový rozhľad a nebezpečenstvo už z diaľky začujú prichádzať. Že sa sem chodia často vyhrievať, svedčili ich čerstvé stopy.

Opatrne aby som sa nepošmykol som kráčal okrajom strmého skalného zrázu. Chcel som zo skaly urobiť niekoľko záberov zimných panorám do pripravovaného filmu o Poľane. Zo zatiahnutej oblohy začali poletovať drobné snehové vločky a nad hlavou mi podráždene krúžili a ozývali sa tri čierne krkavce. Zložil som svoj ťažký náklad, vyklonil som sa z asi 30 m vysokého skalného zrázu a to čo som uvidel mi takmer vyrazilo dych.

Pod skalou na ploche asi 10m2 bol zhrabaný sneh až po lesnú hrabanku. Lístie a sneh bolo nahrnuté na obrovskej hromade pod mohutným vývratom, na ktorom ležal veľký medveď. Od tejto prapodivnej hromady viedla ku skalnej stene v rozrytom snehu krvavá stopa medveďa. Pokračovanie stopy bolo aj smerom ku mne hore na skalu.

Podľa zodretého snehu som usudzoval, že z nej niečo spadlo do priepasti. Mám pod sebou ťažko zraneného medveďa? To bola prvá myšlienka, ktorá ma napadla. Ležiaci medveď mal skutočne jednu labu v trochu neprirodzenej polohe vystrčenú do strany. Všetky tieto informácie som v hlave spracoval v priebehu niekoľkých sekúnd a automaticky som siahol po kamere a začal snímať medveďa. Veď sa mi zdalo až nemožné, že bol tak blízko a nevedel o mne. Ako to že ma nezacítil alebo nezačul?

Snažil som sa všetko filmovať. Nebol to kompozične najlepší záber, pretože som bol priamo nad šelmou, no cítil som, že nedobrý uhol pohľadu nahradí dramatika záberu. A naozaj. Asi o 15 minút sa medveď pohol. Nič mu nebolo. Z hromady pod sebou vytiahol kus akejsi kože porastenej dlhou zimnou srsťou. Pomyslel som si: je to medveď kanibal a požieral svojho druha? Nedalo sa mi zistiť aké zviera tú kožu za živa nosilo. Medveď sa s ňou naťahoval, vyhadzoval ju do strán a znova ju chytal. Evidentne sa ňou zabával. Keď ho prestala zaujímať rozbehol sa do pravej strany s jedným skokom vyskočil a pazúrmi sa zavesil na hrubom rozdvojenom buku v asi 1,5m výške. Dlho tam nepobudol a bežal nazad ku svojej čudnej hromade.

Nebudem detailne opisovať všetko čo mi ešte predvádzal. Spomeniem len, že som ešte videl ako sa vztýčený na zadných nohách škrabe chrbtom o kmeň hrubej jedle, ako sa prevaľuje na chrbte a všetkými štyrmi nohami žongluje s veľkým kusom dreva, ako sa spúšťa akoby sánkuje dolu svahom, ako zhrabáva ďalšie lístie a nosí v papuli i hrubé vetvy k vývratu a tím zväčšuje svoju hromadu, ako odháňa drzé krkavce, ako si pazúrmi značkuje okolité stromy, dokonca aj ako niečo z hromady pažravo žerie.

Bol som nadmieru spokojný, veď som mal v kamere za viac ako 3 hodiny nasnímané jedinečné zábery. Ani som nevnímal že mám vlastne veľmi strnuté celé telo z toho neprirodzeného postoja nad priepasťou. Musím sa priznať, že som sa celú dobu aj trocha bál. Bol som presne na tom mieste, kde pred rokom brat Roman viedol hlbšiu diskusiu s medvedicou ktorá tadiaľ viedla svoje 2 mláďaťa, pričom dokonca hľadal záchranu v korune nízkeho duba a práve tu prvý krát použil svoj ochranný spray proti medveďom. Po celú dobu môjho pobytu nad zrázom som sa obzeral, či mi na chrbát nedýcha iný macko. Nerád by som si vyskúšal podobný pád ako to neznáme zviera, mršinu ktorého dolu strážil veľký medveď. Keď si medveď podo mnou dal oddychovú pauzu a trocha si zdriemol, mohol som sa dokonca aj posilniť voňavou domácou klobásou. Uvažoval som, že kúštik hodím aj dolu môjmu hercovi, ale štipľavá paprika by mu mohla uškodiť.

Nevšedné divadlo sa skončilo mojou vinou. Popod skalu sa totiž prikradla k medvedej hromade líška. Upozornil ma na ňu on. Díval sa zaujato stále jedným smerom a tam som ju objavil. Bol to naozaj veľký lišiak, a bol neuveriteľne smelý. Určite bol v danom momente odvážnejší ako ja. Alebo bol len hladnejší? Neviem. Lišiak medveďa najskorej len obchádzal v okruhu asi 20m no potom sa odvážil prísť priamo k jeho hromade tak na 4 metre. Medveď ho celú dobu pozoroval, zhrabával na hromadu ďalšie a ďalšie lístie, a dokonca sa na túto hromadu vyšpinil. Keď sa ale lišiak odvážil takto blízko skočil po ňom takou rýchlosťou, že bol asi aj lišiak prekvapený. Stihol sa však stiahnuť do bezpečia, ale znova a znova obchádzal medveďa. Keď bol najbližšie od skaly priamo podo mnou, už sa mi veľmi ťažko sledoval v kamere, pretože som sa musel stále viacej vykláňať a držať kameru a vlastne aj seba. Za tie hodiny som tú niekoľko centimetrovú vrstvičku snehu pod sebou dokonale zdupal a nečudujem sa, že sa mi nohy šmykli, práve pri tej vyšponovanej akrobatickej figuríne pri filmovaní lišiaka.

Nie nebojte sa, neskončil som dolu, to by som už asi tento článok nepísal. Môj čiastočne nekoordinovaný pohyb však spôsobil že som trhol kamerou na statíve no a kovové nožičky na skale vydali veľmi neprirodzený zvuk. Lišiak podrobnejšie neanalyzoval jeho príčinu ale vzal do zajačích. Na moje počudovanie ho nasledoval aj medveď.

Takže bolo dofilmované. Zbalil som veci a zliezol som dolu pozrieť sa čo za tvora bola vlastne obeť pádu. Našiel som tam zvyšky jelenice, ale aj medvedí brloh v skalnej praskline. To vysvetľovalo fakt, že som nikde na okolí nenašiel ani jedinú medvediu stopu. Medveď podľa stôp asi usmrtil zranenú jelenicu a následne ju odvliekol kúsok nižšie pod vývrat. Celý premočený som sa pobral do údolia a urobil som bodku za týmto vydareným dňom. Na druhý deň tam už bola stopa aj jedného mladého vlka (asi posledný čo zostal z 5-členej svorky po poľovačke) a aj čerstvá stopa rysa.

Krátku ukážku a niekoľko fotografií tohto medveďa môžete nájsť na www.wildlifevideo.sk

"Bear spray used successfully"
Poľana, January 2007
Authors: Rasťo and Roman Dobrovodský

This true story took place on 6.1.2007 in Poľana, cental Slovakia. Perhaps I shouldn't be the one to publicise it, so as not to boast of the wounds of others (my brother Roman could boast himself). Roman went alone to Poľana a week after me (after our week-long "New Year" stay there, with the motto that whatever Rasťo filmed well, he can get even better shots of). Besides other bears, he met a female with 2 cubs on an exposed ridge of rock. Because there was only one escape route left open to them, the female charged towards him. Roman left the camera switched on "REC" on the tripod and squirrel-like climbed up the nearest tree. The agitated bear is seen running across the shot and then there is only the sound of angry huffing and growling in the background. Roman hasn't taken part in any longer discussions about this (unlike me), but from a not very stout or tall tree he sprayed the entire contents of a can of bear spray into the faces of the dear mother and her 2 children. It worked, so he can't even boast of any wounds - or better shots - from his bout with a bear.

I like bears; I seek them out because we want to make a film about our, Slovak, bears. Before and after the incident described I've had the chance to watch bears lots of times, often from very short distances. The tree described in the story was just a stunted oak; according to the many marks left on it, bears had often climbed up it. The female started to stand up on her hind legs directly under the tree so I had the feeling that she wanted to climb up. The distance (height) which separated us was only about 2m. In that moment I considered the best defence to be using spray. The whole event was recorded by the camera.


Photographs: R. Rigg, K.M. Canestorp